Otcovská láska
Štedrý večer už netrpezlivo klopal na dvere. Dedinka už bola zabalená bielou prikrývkou .Len občas bolo počuť vietor ktorý rozfukoval snehové vločky a praskot konárikov v lese. Neďaleko lesa žil starý pán Bielik vo svojom starom dome. Vždy keď prišiel vianočný čas ešte viac posmutnel ako po iné dni. Po večeroch sedával za oknom a pozoroval okolie zo svojho domčeka. Deň pred štedrým večerom, ako sa prechádzal ulicou, zbadal v snehu pod krásnou jedličkou niečo ligotavé. Palicou, o ktorú sa podopieral, rozhrnul sneh. Bola to malá ligotavá škatuľka previazaná trblietavou červenou stužkou. Vyzerala staro, akoby ju tam priniesol samotný čas. Poobzeral sa okolo seba, či niekoho neuvidí, ,,Mohla niekomu vypadnúť z vrecka,“ pomyslel si. Ale okrem neho vonku nikto nebol .Vložil si ju do starého kabátu a podopierajúc sa o poličku, šiel domov. Spomenul si na ňu až večer, keď smutný sedel pri okne a hľadel do diaľky, akoby niekoho čakal.
Vybral škatuľku z kabátu, sadol si za stôl a pomaly odväzoval stužku, z ktorej cítil vôňu škorice. Keď krabičku otvoril, srdce mu zastalo. Bol v nej malý drevený medailón v tvare srdiečka s nápisom - Si moje všetko. Starému pánovi sa roztriasli ruky, oči zaliali slzami. Je to medailón, ktorý kedysi vyrezal pre svoju dcéru Rozárku na Vianoce a zároveň na ôsme narodeniny. To už bolo veľmi dávno. Palcom prechádzal po srdiečku a spomínal na pekné časy. Rozmýšľal, ako sa ten medailón mohol ocitnúť v snehu pod jedličkou. ,,Či sú to nejaké čary?“ pomyslel si starček. Nerozumel tomu, ale bol si istý, že je načase niečo zmeniť. Ráno nasadne na prvý vlak a odvezie sa do mesta, kde žila jeho dcéra. Pred rokmi sa pohádali, už si nevedel ani spomenúť, prečo to vlastne bolo a odvtedy spolu neprehovorili ani sa nevideli. Roky ho to veľmi trápilo. Pobalil do malej tašky zopár vianočných koláčov, čo mu priniesla susedka z vedľajšieho domu, aby mal trochu radosti na Vianoce. Ešte večer zapálil sviečku - vianočné svetielko a dal ho do okna, ako by chcel, aby mu prinieslo nádej.
Ráno teda sa poobliekal do sviatočného oblečenia a pobral sa na stanicu. Nasadol do jediného vlaku ktorý z dedinky Jabloňova v ten deň išiel do mesta. Cestou rozmýšľal, čo svojej dcére povie. Mal obavy, ako ho Rozárka privíta. Predsa sa roky nevideli, nepočuli. Už sa skoro zvečerievalo, keď zazvonil pri dverách bytu svojej jedinej dcéry. Premrznutý s roztrasenými rukami zazvonil na zvonček. Dvere sa otvorili. Prekvapená Rozárka sa zmohla len na: „ Oci?“ ten je hlas znel rovnako ako pred rokmi. Hľadeli na seba dlho, boli ticho, len na seba pozerali, obaja mali v očiach slzy. „Prepáč,“ zrazu obojstranne zaznelo a objali sa. To, čo sa stalo medzi nimi pred rokmi, bolo zrazu preč. Obaja vedeli, že toto je ten najkrajší darček, aký si mohli navzájom dať. Zmierenie. Lebo nie je nič vzácnejšie ako láska, zmierenie, odpustenie a rodina na Vianoce pokope. Dlho do noci si mali čo rozprávať. Sľúbili si, že už nikdy nedopustia, aby hocijaké malé či veľké nedorozumenia nevedeli vyriešiť.
Príbeh spod jedličky
Základná škola, Ulica energetikov 242/39, Prievidza
Autor: Tibor Láska
Vek: 14 rokov
Kontakt: Mgr. Viktória Spišková, spiskova@centrum.sk
